Prírodná pamiatka "Zapikán". 

 

 

 


       Na severozápade Východoslovenskej nížiny v Podslanskej pahorkatine, v okrese Vranov nad Topľou, v nadmorskej výške 197 m leží naša obec DAVIDOV. Preteká ňou potôčik Oľšava. Dedina vznikla asi v polovici 14. storočia. Počas bojov v 2. svetovej vojne bola takmer celá zničená. Teraz je to malebná dedinka učupená pod vrchom Mazolín. Žije tu asi 890 obyvateľov.

 

Predstavujeme vám prírodnú pamiatku „Zapikán“.

 

       Predmetom ochrany je roklina Komorského potoka s bralnými formami, podomletými prevismi a vodopádom na 3 m stupni. Je to miesto, kam často chodíme za oddychom s rodičmi, ale aj priateľmi. Nachádza sa v Slanských vrchoch, asi hodinu chôdze z našej dediny Davidov. Meno dostala po zbojníkovi, ktorý sa v nej ukrýval pred žandármi na prelome 19. a 20. storočia. No a keďže sa v našom zemplínskom nárečí povie zbojník zapikán, tak ľudia nazvali jeho úkryt „Zapikánova chyža“. O tom, že sa tu zrejme bojovalo aj v 2. svetovej vojne svedčí aj náš náhodný nález pozostatkov munície.

Tu je malá galéria prírodnej pamiatky „Zapikán“:








 

        A  ešte rozprávka našej spolužiačky Adriany Sabolovej. Na základe rozprávania starých rodičov vytvorila príbeh o zbojníkovi Zapikánovi, po ktorom je pomenovaná naša prírodná pamiatka.

 

Syn Slanských vrchov.

 

       Za čias, keď ešte Jánošík bohatým bral a chudobným dával, narodil sa biednej vdove syn. Chlapec mal od malička rád vrchy. Poznal každú studničku, každý strom, ba dokonca i toho, kto na ňom býval. Vedel o každom mláďati, či každej novej rastlinke. Slanské vrchy mali zas rady jeho. Vychovali z neho pekného a mocného mládenca. Odhalili mu mnoho zo svojich tajomstiev. Raz zmlátil dvoch drábov, lebo chceli udrieť jeho milovanú matku. Chuderka nemala čím zaplatiť pánovi. Ten dal hneď príkaz rebela zlapať. Len čo to zistil, hľadal útočisko v horách. Ony ho nesklamali a podali mu pomocnú ruku.

Darmo drábi i na koňoch boli, mládenca nechytili. V ten istý deň mu zverili Slanské vrchy ďalšie zo svojich tajomstiev. Zastal, aby sa napil. Porozhliadal sa vôkol seba. Snažil sa rozpamätať, no tento kút prírody nepoznal. Bolo to údolie s malým vodopádom. Z kopca vyčnievali skaly. Na vrchu rástli stromy, ktoré ich mocne zvierali svojimi koreňmi. Majestátne konáre sa vystierali až k slnku. Na kopci oproti vyčnievala skala. Pod ňou sa pohodlne usadil. Toto nové miesto sa stalo jeho domovom. Občas zašiel do dediny ukázať sa mame a niečo si nájsť pod zub. Vďaka jeho prefíkanosti mu dali ľudia prezývku Zapikan. Postupne kradol stále viac. Raz sa takto vracal s dukátmi v mešci. Bol spokojný, že tak prešiel druhým cez rozum. Ani si nevšimol a stúpil na salamandru. Odkopol ju a išiel ďalej. Vrchom sa to samozrejme nepáčilo. „Potrestáme ťa za to, čo si spravil“, šumeli konáre stromov. Zapikan akoby to nepočul. Na druhý deň šiel kradnúť do mlyna. Mlynár to zbadal a postrelil zbojníka. Tentokrát mu už vrchy neposkytli oporu. Drábi ho chytili a musel pykať za to, čo napáchal.

     Ak dnes stretneš u „Zapikana“ salamandru, neublíž jej. Možno i teba chcú vrchy vyskúšať.

                                                     

 

 

 

 

 

 

 

 

 

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Stránku vypracovali: žiaci ZŠ Sačurov, Školská 389, 094 13

                              Jakub Megyesi 8.A, Maroš Megyesi 5.A,     Adriána Sabolová 9.A

Pod vedením: RNDr. Marty Megyesiovej a Ing. Mareka Palka