Obrázky
Ľudový kroj

Ľudový odev v Podpoľaní tvorí s ohľadom na niektoré svoje špecifické znaky jednu z najvýraznejších
čŕt ľudovej kultúry tohto regiónu. Detviansky alebo podpoliansky kroj možno vyčleniť ako
samostatný odevný typ. Výzdobu doplňovali často rozličným našívaním (korálky a pod.). Techniku
krivou ihlou nahradilo vyšívanie strojom Zmenili sa farebnosť i ornamenty na tkaninách (stánky),
pôvodný čierno-červený geometrický ornament je v súčasnosti pestrofarebný, rastlinný. Z
naznačeného je vidieť, že pri opise nášho ľudového kroja musíme uvádzať aspoň dva základné
vývojové typy. Starý kroj doznieval niekedy v tridsiatych rokoch. Určité prvky ľudového kroja
boli odlíšené vekom nositeľa. Nápadnejšie sa to prejavovalo pri ženskom kroji, kde bolo možné
rozlíšiť detský kroj, iné znaky mal kroj dievčenský – „dievocký“, iné prvky sa objavovali v kroji
mladých vydatých žien a iné v kroji starších a starých žien. Každá mladá žena mala sviatočný
kroj, ktorý nosila v tejto dobe aspoň pri významnejších udalostiach. Pracovný kroj sa postupne,
ale pomerne rýchlo menil na súčasný typ mestského odevu a pri sviatočnom kroji došlo k úplnej
stagnácii vývoja, či postupnej premeny. Zostal zachovaný taký, aký nosili pred 40-50 rokmi
hrochotské „diouke“. K staršiemu typu mužského kroja patrila košeľa. Druhou základnou odevnou
súčiastkou boli „gaty“. „Gaty“ boli však v zime väčšinou vystriedané súkennými nohavicami s
bočným rázporkom, lemovaným červeným súknom. V tejto dobe sa bežne nosil kožený opasok s troma
prackami. Krátka mužské košele sa začali v drieku predlžovať, až boli vystriedané košeľami s
dlhou driekovou časťou zasúvanou do nohavíc. Na košeľu sa pôvodne obliekal krátky „kožušťok“,
bez rukávov. Celá chrbtová ja predná časť bola zdobená aplikáciami z červenej kože – „karmaží“
a výšivkami s rastlinnými motívmi. Bezrukávový „kožušok“ sa nosil hlavne neskoršie, keď sa nosil
i dlhé, do nohavíc zasúvacie košele a aj potom keď starý typ súkenných nohavíc vystriedali biele,
súkenné nohavice typu „rajtke“ alebo „briče“ s nápadne rozšírenými časťami „ušami“ tesne nad
kolenom. Chlapi nosili výnimočne aj tretý typ kožucha, siahajúci pod pás s rukávmi. Významnou
súčasťou mužského kroja bola kabanica. Bol to kabát s rukávmi, zhotovenými z tuhého, hladkého,
čierneho súkna. Lemovanie a rovnako tak aj dve špecifické miesta v spodnej časti chrbta boli z
červeného súkna. V hornej, hrdlovej časti boli obe polovice spojené koženým remencom. Remeň bol
na oboch koncoch rozrezaný na niekoľko úzkych „remencov“, ktoré sa prepletali otvormi na súkne
a ich voľné konce trčali von ako ozdoba. Kabanica sa nosila prehodená cez ramená, často zavesená
remeňom na ramene, alebo na krku. „Širice“ sú kabáty z bieleho súkna, nosili ich obyčajne
zámožnejší gazdovia. Ďalšou významnou zložkou mužského kraj bola pokrývka hlavy, „klobúčik“.
Klobúčik má charakteristický tvar. Vyznačuje sa nízkym plochým dienkom, nízkou driekovou časťou,
ktorá bývala zvnútra vystužená väčšinou dubovou „dúškou“ a úzkym rovným okrajom.

Ženský kroj
Priamo na telo sa obliekala plátená „spodňa“. Jej hornú časť, nad pásom, tvorila našitá „stánka“
. Niekedy sa „spodňa“ a „stánka“ obliekali samostatne. Na hornú časť tela sa obliekalo „oplecko“,
halenka s krátkou driekovou časťou, aby bolo vidieť „stánku“. Predný aj zadný diel bol naberaný
a naň boli našité široké rukávy, ktorých spodná časť sa šnúrkou sťahovala nad lakťom. Oplecká
bávali tkané, neskoršie vyšívané. Na oplecko sa ešte obliekal živôtik, „brusliak“, z kašmíru,
brokátu, neskoršie s bohatými aplikáciami z korálkov, plieškov a pod. „Krôdeľ“, trojuholníková
šatka preložená cez ramená a vzadu na chrbte prekrížená, sa v Hrochoti, na rozdiel napr. od
Hriňovej a Detvy, prestal nosiť pomerne zavčasu. Od pása nadol kryla spodňu sukňa. V minulosti
sa šila iba z domáceho bieleho plátna „kinteš“, neskôr sa tento druh prestal nosiť ako vrchná
sukňa a nosil sa iba pod modrotlačovú, či inú sukňu – „kitľu“. Na sukňu sa opásala zástera,
zvaná „fiertucha“ alebo „šata“. Ušitá bola z rozličného materiálu podľa ktorého sa potom nazývala,
napr. „farbiarka, kanafaska, štofka, zamatka“. Z hľadiska krojového nás zaujme špeciálny znak
vydatej ženy, zvláštny, obyčajne pestro vyšívaný a zdobený, čepiec – „kápka“. Kým „diouke“ majú
vlasy zapletené do vrkoča, vlasy nevesty sa sformujú do „kotúčky“, ktorá tvorí základný
tvarovací princíp hlavy vydatej ženy. Významnou súčasťou „kápky“ bola predná čelenková časť,
zvaná „zubki“. Na kápku sa zakladala „šatka“. V zime nosievali hlavne staršie ženy väčšie
pletené, čierne šatky, „šávolke“. Proti dažďu alebo celkovej nepriazni počasia sa ženy chránili
„plachtou“ z bieleho plátna. Ženy nosievali tiež kabanice, ktoré však nemali, na rozdiel od
mužských, remene a obliekali sa ako súčasné kabáty. Významnou súčiastkou ženského oblečenia v
zime boli „kožuche“. Ako ozdobu nosili dievky a mladé ženy na hrdlách niekoľko radov bielych
korálkov. Staršie ženy nosili na krku úzku zamatovú stužku. Dievčatá mávali vrkoče ozdobené
pestrými „stuhľami“, rovnako aj mladé vydaté ženy ozdobené kápky. Obuv tvorila vždy významnú
súčasť krojovej výbavy. Mužská obuv bola v minulosti jednoduchá – do roboty i na sviatok sa
nosili krpce, ktoré sa neskoršie vymenili za čižmy alebo za šnurovacie celé topánky „baganče“.V
zime sa nosili aj „kapce“ so súkennou, prešívanou alebo „remennou podošvou“. Ženy chodili
v minulosti celý rok bosé. Krpce si obúvali, keď si obliekli kabanice. Krpce sa obúvali na
plátené onunce – „onice“. Onuce siahali nad členky, do pol lýtka, a obmotávali sa remencami,
zvanými „naovlake“, dookola tesne na seba radenými vrstvami a pevne stiahnutými, takže cez ne
neprenikla voda. Po 1. svetovej vojne, keď sa začali nosiť „baganče“, obmotávali sa po vojenskom
vzore, až nad lýtko, pod koleno najčastejšie zelené „opkrútke“, obmotávané okolo lýtka podobne
ako naovlaky. Ženy, ale hlavne dievky, chodili aj do kostola bosé a až pred kostolom si obuli
čižmy. V zime nosili ženy, ale aj starší chlapi kapce z čierneho súkna. V Hrochoti sa nenosili
pletené kapce. Kapce mali podošvu spočiatku súkennú, z niekoľkých vrstiev súkna, neskoršie bývali
podošvy „remené“. Z výrobného ľanového a konopného plátna sa zhotovovali rôzne časti odevu,
košele, „gaty“, ženské „spodnie“ a pod. Okrem hladkého plátna sa tkali aj rôzne vzorky, činovať,
nazývaná „činoveť“. Z činovate sa zhotovovali obrusy, uteráky, „klinovníke“ – ozdobné uteráky,
ktoré sa vešali na stenu, obliečky na periny a stánky. Činovať bývala často biela, niekedy aj
farebná, najčastejšie červená, hlavne na stánkach. Dodávala krojovým častiam špeciálny ozdobný
ráz, typický pre tú ktorú dedinu. Veľmi rozšírená bolo ľudová výšivka. V minulosti si ženy
poväčšine sami šili kroje, a keď aj nie, tak isto každá, čo len trochu šikovná dievka, si sama
vyšívala kroj. Neskoršie zhotovovali kroj určité ženy. Nazývali sa „šovkine“ a „vyšívačke“. Vo
vývoji ľudovej výšivky môžeme u nás rozlíšiť dve obdobia. V staršom období sa vyšívalo na hrubom
plátne, konopnom ručne pradenou a doma farbenou vlnou, prípadne ľanovými vláknami. V tomto
období má výšivka vyhranený geometrický charakter. Po rozvinutí továrenskej výroby
tenkých vlákien nastáva obdobie výšivky na tenkom plátne. Vzorky boli veľmi drobné a vyšívanie
zdĺhavé, a preto nastúpilo obdobie výšivky voľnej alebo tzv. maľovanej. Ceruzkou nakreslený
rastlinný alebo antropomorfný, či zoomorfný obraz, motív dával podklad pre stehy výšivky.
Neskoršie sa začala vyrábať vyšívacia priadza v najrozličnejších farbách a farebných odtieňoch.
Ich použitie priviedlo pôvodne jednofarebnú alebo najviac dvoj, či trojfarebnú vzorku k
farebnej bizarnosti. V Hrochoti sa najviac používa retiazková výšivka, ktorá sa robí krivou
ihlou, t.j. špeciálne upraveným háčkovacím háčikom. Táto technika sa vo zvolenskej oblasti,
teda aj v Hrochoti, udomácnila podľa Socháňa za tureckého panstva. Na starých opleckách alebo
na mužských gatiach nachádzame výšivku podľa počítanej nite – „hladkovanie“ – doplnenú krížikami
a hrachovinami, ktorá je vyšívaná pravou ihlou a nie retiazkovou. Ďalšou vyšívacou technikou
používano v Hrochoti sú „gatry“. Je to pomerne málo známy spôsob, podobne ako aj nášivky
koráliek, či vyšívanie zlatou niťou.
Späť